Obecné noviny č. 7/2008
Nie, neberte slová z titulku ako snahu o znižovanie vážnosti prijímania a ratifikácie Európskej ústavnej zmluvy, jednoducho nazývanej aj Lisabonská, keďže ju šéfovia krajín Európskej únie podpísali v Lisabone. Naopak, ide o veľmi vážny dokument, ktorý výrazne ovplyvní život aj na Slovensku. Preto až mrazí pri pomyslení, že na Slovensku ho takmer nik nepozná a nebolo v záujme politického vedenia Slovenskej republiky (počas Dzurindovej, ani Ficovej vlády) oboznámiť s ním občanov a už vôbec nie diskutovať o ňom.
„Vodcovským“, teda veľkým krajinám EÚ s podporou byrokratického molochu EÚ v Bruseli, sa po neúspechu s ratifikáciou európskej ústavy, odmietnutou niektorými krajinami v referende, podarilo „stíšenými“ postupmi presadiť Európsku ústavnú zmluvu, ktorá de facto rovnocenne nahradí európsku ústavu a bude nadradeným dokumentom pre všetky krajiny EÚ. Rovnocenne znamená, že aj so všetkými ustanoveniami, ktoré v európskej ústave odmietali a spochybňovali nielen euroskeptici, ale aj množstvo ľudí, ktorí si potrpia na čistý a zdravý rozum. Napríklad už len ustanovenia o schvaľovaní závažných rozhodnutí v Európskej komisii, kde namiesto doteraz požadovaného stopercentného súhlasu všetkých členských krajín bude stačiť väčšinový súhlas, rozumej súhlas najmä veľkých krajín, teda menšie krajiny budú prehlasované. Keď počas fungovania EÚ s pätnástimi krajinami bol hlas každej z nich rovnocenný, podľa nového budú mať krajiny hlas úmerný počtu ich občanov. Ono celá hlasovacia mašinéria je trochu zložitejšia, faktom však ostáva, že rozhodovať budú najmä veľkí. Nič nové pod slnkom, Slovensko si však, na rozdiel napríklad od Poľska a Veľkej Británie, nevymohlo v ústavnej zmluve žiadnu výnimku. Neskoré sú krokodílie slzy, ktoré dnes roní KDH, angažovať sa mali najmä vtedy, keď boli vo vláde.
Do Európskej únie sme však ísť chceli a nateraz s Lisabonskou zmluvou už nič neurobíme, podpísal ju aj náš najvyšší vládny predstaviteľ. Treba sa však pripraviť na to, že z centra EÚ nemusia prichádzať pre SR iba pozitívne podnety a uznesenia. Až doteraz platilo, a ešte väčšinou v mocenskej politike aj platí ono známe Rozdeľuj a panuj! Zaujímavé je, že v prípade Európy sa bude toto heslo meniť zrejme na Spájaj a panuj! Áno, veď ak budú chcieť globálne politické a ekonomické sily niečo presadiť v Európe, čo urobia? Najskôr rukolapne presvedčia (čím asi?) vysokých úradníkov EÚ alebo dôležitých poslancov Európskeho prlamentu (EP), ktorí budú pre nich výhodné návrhy a zmeny posúvať do návrhov ustanovení európskych zákonov a rozhodnutí európskych orgánov.
Nemusíme byť však skeptickí, všetko sa pre nás vlastne iba začína a naše šance sú v dobrej spolupráci najmä s malými krajinami a našimi susedmi v strednej Európe. Len netreba pokorne a dopredu strkať „našu hlavu na klát“, ale mať jasné a vyhranené postoje k našim štátnym a národným záujmom a v tomto duchu posúvať do európskych orgánov kvalitných reprezentantov, čo, žiaľ, pri súčasnej úrovni demokracie a politickej kultúry na Slovensku, je dnes veľmi ohrozené.
O plytkosti nášho demokratického systému (nemôžete si navrhnúť občianskeho kandidáta do Národnej rady, nemôžete byť nezávislým kandidátom – len na súpiske nejakej politickej strany, volia sa iba politické strany a nie osobnosti, celé Slovensko tvorí iba jeden volebný obvod, chýba nám druhá komora parlamentu, tzv. senát...) sme už niekoľkokrát písali. Jeho výsledkom je najmä veľa personálnej nekvality a balastu, ktoré tento politický systém vyprodukuje a posunie do parlamentu, vládnej exekutívy a štátnej správy. A tomu často zodpovedá aj (ne)kvalita legislatívneho procesu.
Aj súčasná „búrka“ v parlamente, keď opozícia svoju podporu ratifikácie Európskej ústavnej zmluvy podnietila zmenami (ústupkami koalície) v návrhu tzv. tlačového zákona, je toho svedectvom. Ratifikácia ústavnej zmluvy si totiž vyžaduje ústavnú väčšinu, teda 90 poslaneckých hlasov, čo koaličná moc nemá. Preto opozičná menšina urobila ťah (podľa mňa prvý, čo za voľačo v jej oponovaní stojí – čím netvrdím, že ho schvaľujem), z ktorého najmä premiéra Fica a ďalších lídrov Smeru-SD chytá zlosť a „spravodlivé“ rozhorčenie nad tým, ako možno tlačový zákon spájať s niečím takým dôležitým a posvätným, ako je Európska ústavná zmluva. A ako to môžu urobiť politici, ktorí sa hlásia k EÚ a hrdia sa tým, že Slovensko do EÚ priviedli. Nuž, nebojme sa povedať, že dobrý tlačový zákon je pre demokraciu mimoriadne významný a že politické ťahy so spájaním zdanlivo nesúvisiacich vecí nie sú vôbec v demokratickej politickej praxi neobvyklé. Preto aj reči pána premiéra o „zdesení“ demokratickej Európy zo správania sa opozície a o kazení dobrého mena Slovenska veľmi rýchlo vyprchali. Politici EÚ, ako aj európskych krajín nie sú včerajší a vnútropolitické búrky ich prakticky nezaujímajú, majú dosť svojich vlastných. Potvrdili to aj vyslaní diplomati krajín EÚ v Bratislave.
Spor vládnej koalície a opozície prakticky nemá vecnú podstatu. Je to len spôsob politického zápasu, žiaľ, plného revanšu, arogancie a samoľúbosti. Tolerovať sa naozaj dá iba snaha opraviť návrh tlačového zákona, pretože nie je na kvalitatívnej úrovni európskych krajín, ani Českej republiky a neakceptoval ani všetky podstatné návrhy Slovenského syndikátu novinárov (SSN). Keďže v tlačových zákonoch iných krajín sú tieto návrhy uplatnené a sú pozitívne, ich neakceptovanie si možno vysvetliť iba tak, že súčasná moc kvalitnejší zákon nechce. Vzťah premiéra k médiám je známy, možno je to aj preto. Neoprávňuje ho to však ignorovať SSN – reprezentanta novinárskeho stavu na Slovensku, ktorý chce problémy seriózne riešiť, ako to premiér dokázal tým, že sedem mesiacov neodpovedal na list,SSN ani na ich návrh zriadiť vysokú školu pre novinárov.
Dajme si otázku: Komu teda záleží na ratifikácií Európskej ústavnej zmluvy viac – koalícií, či opozícií? Povrchné počty hovoria, že súčasnej vládnej koalícii a opozícia že je proti, lebo keby jej naozaj išlo o Európu, upustila by od požiadaviek prerokovať najskôr tlačový zákon a až po uplatnení zmien v ňom podporiť ústavnú zmluvu. Možno to však aj obrátiť. Ak by koalícii naozaj išlo o EÚ a dobré meno Slovenska, ustúpila by ona. Pokojne by pristúpila na rokovanie o tlačovom zákone pred ratifikáciou ústavnej zmluvy, prijala pozmeňujúce návrhy opozície, ktoré podporuje aj Slovenský syndikát novinárov a má ich každý kvalitný tlačový zákon vo svete, a potom prešla k ratifikácii ústavnej zmluvy.
A čo koalíciu v mojich očiach najviac usviedča o tom, že nechce riešenie, ale iba politickú hru a politický kapitál je to, že vôbec nemusela byť žiadna búrka v parlamente a v médiách. Stačilo totiž postupovať podľa schváleného plánu rokovania NR SR: teda najskôr schváliť tlačový zákon, na ktorý koalícii stačí jej väčšina poslaneckých hlasov, teda 76. A potom sa dostať k ratifikácii Európskej ústavnej zmluvy. Ak by aj potom opozícia blokovala jej prijatie, ostal by čierny Peter na nej a skôr či neskôr by ratifikáciu podporila.
O čo teda ide? Zase iba o politickú „búrku“ v štamprlíku.
(Autor je šéfredaktor Obecných novín)
