Z Obecných novín č. 11/2008
Aj keď väčšina svetových politológov sa zaoberá politickým vývojom v klasickom prevedení politických a volebných systémov (parlamentná demokracia, monarchia, diktatúra atď), stále viac z nich dochádza k záveru, že súčasné systémy založené na pluralitnom fungovaní viacerých politických strán, ktorých základom je nejaká ideológia, náboženstvo či iné nenarušiteľné princípy, sa dostávajú do krízy. Povedané inými slovami: súčasný typ politických strán a hnutí založených na ideologických a náboženských princípoch sa prežíva, prestáva vyhovovať. Jasným dôkazom pre toto tvrdenie je aj vývoj na slovenskej politickej scéne, aj ten najaktuálnejší.
Mnohí si pamätáme na množstvo politických subjektov na Slovensku, ktoré vznikali, zanikali a najmä delili sa. Príčiny bývali a bývajú rôzne, podľa jednej z nich, vyslovovanej nie veľmi vážne, sa politické strany a hnutia preto tak často rozdeľujú, že každý trochu schopnejší (alebo len namyslenejší?) politik chce byť predsedom (keď inak nie, tak aspoň vo vlastnej novozaloženej strane). Nevedno, či vysoké osobné politické ambície naozaj až takto ovplyvňujú vznik, delenie a zánik politických subjektov. Ako oficiálne príčiny týchto pohybov sa však uvádzajú najčastejšie principiálne nezhody vnútri strán/hnutí. Jedni odchádzajú, pretože im nie je ľavicová politika ich strany dostatočne ľavicová, iným pravicová dostatočne pravicová alebo konzervatívna, liberálom dostatočne liberálna atď. Možno by stálo za to zostaviť knihu vzniku, zániku a delenia sa politických strán a hnutí na Slovensku po roku 1990, možno by to bolo celkom zaujímavé čítanie.
Najnovší príklad odchodu štyroch ortodoxných politikov z KDH je toho svedectvom. Veď toto hnutie po vyše sedemnástich rokoch opustil aj jeho zakladateľ, poslanec NR SR F. Mikloško a spolu s ďalšími poslancami J. Minárikom, V. Palkom a R. Bauerom sa chystajú založiť nový politický subjekt. Nuž čo, nech si založia, či to však bude na niečo dobré, to sa uvidí, alebo skôr neuvidí. Štyria kádéháci skôr spáchali politickú sebevraždu, ako pozitívny krok, pretože reálny „kresťanský“ politický potenciál zahŕňa tak asi 10 až 12 % voličov Slovenska, väčšina z nich si však na náboženskú ortodoxnosť nepotrpí. Alebo, žeby rátali s posilami z SDKÚ-DS, ktorá by sa mala personálne tiež obrodzovať, pričom dlhšie zotrvávanie M. Dzurindu na poste nechceného predsedu by mohlo vypudiť von nespokojných členov? Lenže SDKÚ-DS už dávnejšie veľmi nevysiela signály o tom, že by sa držala prívlastku kresťanská vo svojom názve, a tak jej nespokojní členovia by zrejme skôr posilnili KDH, ktoré chce vniesť do svojej politiky viac pragmatizmu.
Isté je jedno, žiadne delenie a vznik nových politických subjektov, či už bazírujúcich na ortodoxných ideologických či náboženských princípoch, alebo na osobných a mocenských ambíciách politikov, slovenskú politiku neobrodí a neskultivuje. Lebo jej chýba práve politická kultúra vyplývajúca aj z pozitívneho pragmatizmu. Strana občianskeho porozumenia (SOP Rudolfa Schustera) porozumenie nepriniesla, Aliancia nového občana (ANO Pavla Ruska) je už tiež zabudnutou epizódou, hoci niet pochýb o tom, že obom lídrom sa založenie vlastnej strany oplatilo. Slovensku však neveľmi. Prosto, obrodenie politiky neprinesú názvy nových strán obohatené slovom občan či občiansky, ani bazírovanie politikov na tradičných ideologických či náboženských princípoch, ale naozajstný príklon k potrebám občanov a schopnosť politických subjektov prekonať svoje ...izmy a nájsť spoločné body a miesta v napĺňaní služby občanom. Pokiaľ to v politických subjektoch nepochopia, bude naďalej pokračovať trápne divadlo a klesať záujem občanov o veci verejné. Teda opak toho, čo každá politická strana/hnutie pred voľbami proklamuje. Na mieste je však otázka, či sú túto požiadavku súčasné politické strany vôbec schopné naplniť, či majú súčasní politici na to dosť zodpovednosti. A sme tam, kde sme boli na začiatku tohto článku – prax ukazuje, že tento typ politických strán, ktoré sú pred voľbami odkázané na finančnú podporu rôznych finančných a hospodárskych zoskupení, na stovky a tisíce sympatizantov, ktorým potom po voľbách musia túto podporu nejako vrátiť, nemôže obnoviť dôveru občanov v demokraciu. Zrkadlom je nízka účasť voličov na voľbách, uzatváranie sa ľudí do seba, viac egoizmu ako je potrebné a už spomínaný nezáujem o veci verejné.
Obrodzovanie politického života sa preto zdá zhora nereálne, súčasní „veľkí“ politici totiž nie sú schopní zmeniť nič, čo by mohlo oživiť záujem nových čestných ambicióznych schopných ľudí o politiku, napr. progresívnejší volebný systém, pretože by to súčasných politikov ohrozilo. Existuje zrejme iba jedna cesta, zdola. Azda by „veľkí“ politici skôr boli naklonení prijať takú legislatívu, ktorá by podnietila, alebo aspoň nekomplikovala občanom aktivizovať sa na lokálnej úrovni, vo svojom meste či na dedine. Ktorá by priniesla (vyžadovala) viac zodpovednosti od lokálnych politikov, najmä od poslancov miest a obcí. Ktorá by priniesla občanom viac priamej demokracie, teda viac možností rozhodovať o viacerých konkrétnych verejných veciach priamo. Tak ako to robia vo veľkej miere vo Švajčiarsku, ale aj vo viacerých štátoch USA. Táto krajina nedosiahla najvyššiu ekonomickú úroveň na svete iba ekonomickými cestami, ale aj vysokou mierou slobody, aj v priamom rozhodovaní občanov o konkrétnych otázkach.
(Autor je šéfredaktor Obecných novín)
