Obecné noviny č. 15/2008
Keby ste sa ľudí pýtali, či a ako im záleží na osobnej slobode, málokto by odvetil, že nie alebo že mu je to jedno. Každý chce byť slobodný (ba dokonca aj tí, čo sú ženatí/vydaté). Pravda je ale aj to, že väčšina ľudí si pod pojmom sloboda predstavuje najmä rôzne práva. Osobné i skupinové. Už menej ľudí vníma slobodu nielen ako práva, ale si uvedomuje aj svoju zodpovednosť. Ešte tak nanajvýš zodpovednosť za seba a svojich blízkych, to väčšinou áno. Za iných ľudí, či za vlastné priedomie, cestu okolo domu, za obec, les v katastri, rieku atď., s tým má už veľa ľudí, ak nie väčšina, problém. Pritom nikto nepoprie, že aj on je súčasťou ulice či obce, mikroregiónu a že sa ho to týka. Keď mu poviete, že sa má pričiniť o ich rozvoj, iba rozpaží neurčito ruky: „Ja predsa platím dane, odvody, členské..., a bol som aj voliť svojich predstaviteľov, nech sa oni starajú! Čo viac chcete?“
Stačí aj nestačí! Vysoká miera slobody vyjadrená napríklad liberálnymi zákonmi si však vyžaduje aj sústavnú participáciu občanov na moci. Keď mi raz vo Francúzsku hovorili, že vyjadrením účasti ich občanov na moci je aj množstvo hoci do seba uzavretých občianskych organizácií a združení, zdalo sa mi to pritiahnuté za vlasy. Ako už môžu na moci participovať napríklad členovia rybárskeho či hasičského spolku alebo turistického oddielu. A vidíte, môžu! Môžu tak, že reagujú vždy včas na to, čo sa ich týka, a keď treba aj pomôžu, alebo sa v prípade potreby vedia všetci z rôznych spolkov a združení spojiť a potiahnuť za jeden povraz pri dôležitej otázke celoobecného či regionálneho charakteru. Napríklad i vážnym protestom. Participovať, teda podieľať sa na dianí v obci, regióne možno veľmi pestrými formami, dlhodobo aj krátkodobo, myšlienkovo i fyzicky a pod. Vysedávania na rôznych zasadaniach volených či pracovných obecných orgánov nie sú jedinou formou participácie, hoci aj to je potrebné.
Na Slovensku sa po roku 1989 niekoľko rokov zdalo, že miera občianskej participácie rastie, že sa ľudia prebudili zo socializmom vypestovanej formy apatie, lebo sa im zdalo, že majú opäť reálnu možnosť slobodne bez požehnania orgánov ovplyvňovať spoločenské dianie, rozvoj svojej obce. Žiaľ, tzv. ekonomická transformácia, súčasťou ktorej bola aj privatizácia (vrátane legálnych foriem uzurpovania si spoločného majetku, čo mnohí pomenovali ako rozkrádanie) legislatívne upravená a riadená legálnou vládnou mocou zostavenou z najsilnejších politických strán a hnutí, a praktická nemožnosť väčšiny občanov štátu ovplyvniť tento proces opäť zahnala a zaháňa občanov do ulity apatického nezáujmu o veci verejné. Politické sily sa síce občas „oháňajú“ občanmi a ich záujmom, občania však už dávno zistili, že ide len o politické divadlo, v ktorom majú rolu nevýznamných komparzistov užitočných len v čase volieb, v ktorom si politické strany dávajú potvrdiť mandát na ďalšie štvorročné svojvoľné politické a hospodárske vládnutie (lepšie povedané ovládanie) v štáte. Teda niečo podobne obludné ako keď Michael Jackson použil dve ženy, aby mu porodili deti a po pôrodoch ich vyplatil, „vyhodil“ a deti si ponechal.
Očakávať, že najvyššia politická scéna sa nad týmito otázkami vážne zamyslí a najmä, že zmení pravidlá v prospech vyššej participácie voličov na vládnutí, je zbytočné. Politickým stranám, ktorých počet členov nepredstavuje ani 4 percentá z populácie, pričom drvivá väčšina z členov je tiež iba komparzom pre svojich lídrov, vlastne apatia občanov vyhovuje. Záver? Zmenu možno dosiahnuť iba zdola, z miestnej a regionálnej úrovne, kde si aj voliči, nielen politické strany môžu navrhovať svojich predstaviteľov a volia ich priamou voľbou.
Prečo však občania väčšinou ignorujú dianie aj na tejto úrovni, čo vyjadrujú povedzme stále znižujúcim sa záujmom o regionálne a komunálne voľby, ale aj takmer nezáujmom o činnosť samosprávy medzi voľbami? Odpoveď nie je jednoduchá ani jasná, pri bežných rozhovoroch však často cítiť, že svoje rozčarovanie z ruvačiek vo „veľkej“ politike prenášajú aj na politikov miestnej a regionálnej úrovne, tým viac, čím viac títo napodobňujú maniere svojich „veľkých“ kolegov. A keď k tomu pridáme negatívne prešľapy komunálnych politikov (aj keď percentuálne k ich počtu je ich málo), ktoré média s chuťou celoslovensky rozmažú, nie je ťažké pochopiť zacúvanie občanov za ploty svojich rodinných a brány svojich bytových domov.
Nezáujem o dianie vo svojej obci/meste prináša ďalšie vzďaľovanie sa občanov od svojich predstaviteľov, zväčšuje deficit potrebných informácií, na základe ktorých zastupiteľstvá rozhodujú, a teda napomáha časté nepochopenie rozhodnutí. Pri nedostatku informácií potom nie je ťažké šíriť dezinformácie ani nasmerovať verejnú mienku aj proti čestným a slušným predstaviteľom samosprávy. Preto je najmä v ich záujme, aby využili všetky možnosti na väčšiu participáciu občanov na samospráve. Aby si nachádzali aj netradičné možnosti na stretnutia, aby občanom neustále vysvetľovali význam zapájania sa do verejného diania a ponúkali rôzne možnosti na ich participáciu. Samospráva by mala vedieť najmä to, aký odborný potenciál má medzi občanmi žijúcimi na jej území, aké aktívne skupiny občanov sa tam združujú, ako ich možno získať. V menšej obci by to nemal byť až taký problém, pretože sa ľudia dobre poznajú, ale rezignovať by nemali ani vo väčších obciach a mestách.
Že to nie je nemožné sme sa presvedčili v Revúcej, dnes malom provinčnom mestečku zastrčenom v tzv. ekonomickom závetrí. Tu viac ako inde platí, že čo si neurobia sami, to im nikto neurobí. Tu sa zatiaľ takmer nemožno spoliehať na nejaké sily trhu, pretože trh je tu ešte stále slabý. Primátorka Revúcej Eva Cireňová však práve preto vsádza na čo najužšiu komunikáciu s občianskou verejnosťou, aby ju zapojila do riešenia vecí verejných. „Je to veľmi ťažké“, hovorí, „najmä preto, že ľudia tomu neveria. Neveria, že môžu niečo ovplyvniť, myslia si, že tí hore si aj tak urobia čo chcú. A tí hore, to sme aj my, predstavitelia mesta.“ Pritakáva jej aj mladý poslanec MsZ Revúca Milan Bodarský: „Ľudia sú znechutení z tzv. veľkej politiky a myslia si, že za každým zvoleným predstaviteľom niekto stojí, nejaké podnikateľské či finančné kruhy.“
Primátorka E. Cireňová má možno v porovnaní s inými výhodu v tom, že pracovala vo verejnej správe na rôznych postoch, ktorých súčasťou bola aj komunikácia s občanmi a vybavovanie ich náležitostí. Preto rozmýšľa priamo a jednoducho, ako občan. „Viem, že musíme ľudí najskôr takpovediac občiansky zobudiť, naučiť ich aké majú práva a presvedčiť ich, že chceme, aby tieto práva využívali, čo pomôže im aj mestu“. Na letáčiku pozývajúcom na verejné stretnutia občanov s primátorkou a pracovníkmi MsÚ, v tomto roku by ich malo byť osem, preto možno nájsť aj tieto otázky: viete, že máte právo podieľať sa na veciach verejných, hlasovať o dôležitých otázkach života a rozvoja obce v miestnom referende, zúčastňovať sa na zasadaniach MsZ, dávať podnety a sťažnosti orgánom mesta...?
Možnože predstaviteľom a pracovníkom samosprávy sa žije pokojnejšie tam, kde občania málo alebo vôbec neparticipujú (rozumej nestarajú sa, neotravujú). Spokojnejší však budú určite tí občania, ktorí môžu bez väčších prekážok ovplyvňovať podmienky svojho života.
(Autor je šéfredaktor Obecných novín)
